Do procesu osídľovania zasiahli aj iné etniká: židovské etnikum, na konci 19. a začiatkom 20. storočí Rómovia, chorvátska kolonizácia - obdobie 16.-18.storočia, malú časť Slovenska zasiahla srbská kolonizácia, ktorá mala najmä spočiatku vojenský charakter a cieľ napomáhať protitureckej obrane

Chorvátska kolonizácia - usídľovanie sa Chorvátov na západnom Slovensku v 16. storočí. Chorvátske obyvateľstvo presídľovala na Slovensko chorvátska šľachta a uhorskí feudáli z oblastí zničených a ohrozených Turkami. Väčšinu kolonistov tvorili roľníci a drobná šľachta, ktorí osídlili asi 80 osád, z toho v 20 tvorili väčšinu. V prvej migračnej vlne v 30. a 40. rokoch l6. storočia sa usadzovali zväčša vo vyľudnených obciach na okolí Bratislavy a na Záhorí až po Skalicu, čiastočne aj na panstve Červený Kameň. V ďalšej vlne, v 50. rokoch sa hustejšie usadzovali na panstvách Smolenice a Dobrá Voda, najmä však na svätojurskom a pezinskom panstve. Posledný väčší migračný prúd, koncom 60. a začiatkom 70. rokov už iba doosídľoval predchádzajúce oblasti. Noví prisťahovalci väčšinou doplnili straty domáceho obyvateľstva znovu založením pôvodných osád zničených tureckým pustošením. Iba málo osád bolo založených Chorvátmi. Vzhľadom na kultúrnu a jazykovú príbuznosť s domácim obyvateľstvom sa postupne asimilovali. Chorvátsky jazyk a niektoré zvyky sa udržali do súčasnosti iba v obciach s výraznejším chorvátskym osídlením (Chorvátsky Grob, Jarovce, Záhorská Bystrica).

Šoltýska kolonizácia - vnútorná kolonizácia neobrábanej i obrábanej pôdy na Slovensku prevažne domácim obyvateľstvom na nemeckom, zákupnom práve v 13.-15. storočí. Cieľom šoltýskej kolonizácie bolo získanie nových osadníkov, kultivovanie pôdy a zakladanie nových osád v riedko obývaných oblastiach rozsiahlych majetkov šľachty a kláštorov, a tým zvýšenie ich peňažných a naturálnych príjmov. Podľa zákupného práva osadnícke rodiny dostávali pridelenú skultivovanú pôdu do dedičnej držby, ktorá bola po dobu 10-15 rokov oslobodená od odvádzania peňažných a naturálnych dávok. Dedičný nájom pôdy bol spojený s právom jej predaja a slobodným sťahovaním poddaného. Osídľovaním boli poverovaní tzv. lokátori, ktorí sa zároveň stali dedičným richtármi – šoltýsmi. Títo dostali od vrchnosti dvojnásobok nezdanenej pôdy a právo zriadenia mlyna, krčmy, jatky, a tiež nižšiu súdnu právomoc nad osadníkmi. Na Spiši a severozápadnom Slovensku vzniklo na zákupnom práve okolo 200 dedín, osídlených prevažne slovenským a čiastočne nemeckým, poľským a rusínskym obyvateľstvom. Výhody plynúce zo zákupného práva zanikli po potlačení Dóžovho povstania r. 1514.

Rómovia sú dlhodobo druhou najpočetnejšou inoetnickou skupinou, rozprávajú osobitným rómskym jazykom, žijú zväčša v sociálne a sídelne oddelených komunitách a vyznačujú sa výraznými kultúrnymi zvláštnosťami, ktoré sú často v rozpore s majoritou. 

Maďarská kolonizácia - Druhú početnú skupinu kolonistov tvorilo maďarské etnikum. Prichádzalo na naše územie pri formovaní uhorského štátu ako pohraničníci v 11. a 12. storočí. Ďalšia skupina prichádzala na Spiš, Gemer, Šariš, Zemplín a Abov v 14. a 15. storočí. Boli to prevažne pracovníci v štátnej správe a pre vedenie administratívy. V 16. stor. po prehratej bitke pri Moháči v r. 1526 pred Turkami unikala na sever z južnejších oblastí krajiny bohatšia šľachta a usadzovala sa na východnom Slovensku v slobodných kráľovských mestách ako Sabinov, Prešov, Bardejov, Levoča, Kežmarok, Košice a iných. Okrem miest si našli sídla aj na vidieku. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v r. 1867 sa k maďarskému etniku hlásili aj mnohí inteligenti slovenskej a inej národnosti, čím rástla početnosť zastúpenia Maďarov na celkovom počte obyvateľstva, na úkor iných etník. V r. 1890 mali Maďari zastúpenie až 47,7 % v Zemplínskej župe, 3,4 % v Šarišskej a 3,0 % v Spišskej župe z celkového počtu obyvateľov jednotlivých žúp.

Súčasný výskyt Maďarov v SR

Česi sú v súčasnosti treťou najpočetnejšou národnostnou menšinou. História siaha hlboko do stredoveku, do čias  formovania Uhorského štátu. Migrácia Čechov na Slovensko po vzniku Československej republiky (1918).

Karol Plicka, pôvodným menom Karel, významná osobnosť česko-slovenského umenia 20. storočia

Bol významný slovenský a český výtvarník, fotograf, filmový režisér, kameraman, folklorista a hubodný vede.

Jeho fotografie dokumentujú život dvoch národov - českého a slovenského. Hoci pochádzal z českej rodiny a časť svojho života prežil v Česku, jeho srdce patrilo aj Slovensku, kam sa často a rád vracal. Na Slovensku je aj pochovaný (na Národnom cintoríne v Martine) a má svoje múzeum. Bol presvedčeným Čechoslovákom a umelcom oboch krajín. Za svoju tvorbu dostal v roku 1968 titul Národný umelec.